Špina

Dnes mi došiel jeden z tých mailov v ktoré poväčšine nečítam a hneď ich mažem. Ale dnes som si ho prečítala a bolo v ňom napísané toto: Život na tebe občas bude házet špínu, různé druhy špíny. Umění je to a šlápnout výše. Každá naše potíž je schůdek, po kterém se dá jít nahoru. My můžeme tak vylézt i z těch nejhlubších studen. Jenom nesmíme přestat, nesmíme se vzdát. Otřesme ze sebe špínu a udělejme krok nahoru!
Ja sa práve cítom ako keby bolo na mne asi tak tona tej špiny.. Aspoň po dnešku...

Pocit

Poznáš ten pocit, keď vidíš dojímavý film a ten ťa rozplače. V tej chvíli si uvedomíš, čo všetko máš, aký si v podstate šťasný, má rodinu, ktorá aspoň nejak tak kus funguje, má priateľov, školu poprípade prácu. Až teraz si uvedomujem, aký je dobrý pocit chodiť do školy ( niežeby som tam trávila veľa času ), mať nejaký voľný čas, a proste to všetko. Bojím sa len toho, že svojou nezodpovednosťou môžem o to všetko prísť. Možno ja by som sa s tým nejak zmierila, ale čo ľudia, ktorí do mňa vkladali toľké nádeje a hlavne peniaze... . Hnevá ma to. Viem, že by som sa mala teraz naniesto toho, že tu píšem radšej učiť, ale všetko za touto čiarkou sú výhovorky. No nemám pravdu??? :). Asi sa už idem radšej učiť, hoci sa aj tak nebudem, ale aspoň pre ten pocit....

co????

Dejú sa také zvlášne veci... . Ako keby sa všetci zbláznili... . Každý odo mňa chce nejaké intofmácie o niekom, pripadám si ako nejaká SIS-ka... ale asi o niečo spoľahlivejšia. Nerada klebetím, no možno sem-tam mi príde vhod, niekoho poohovárať, ale toto?? Prečo sa tých ľudí nespýtate sami. Už ma nebaí nehovor tomu to, oni sú iní, nebijú s nami partiu tak nech to proste nemajú.. . Niečo podobné tá prešovská strana.. . Už nemám chuť, nikomu radiť, pomáhať mu.. . Hnevá ma to.. . Jasné keď je najhoršie som tu pre vás, ale prosím, nechodte za mnou zo somarinami. Mám sama dosť svojich probémov, ale tie nikoho nezaujímajú, buď preto, lebo má dosť vlasných a sám nevie, kde mu hlava stojí, alebo rieši problémy iných.. . Ale ďakujem tým, ktorí si nájdu na mňa chvílu času a nechcú odo mňa žiadne drby ani nič podobné..:)

Hudba...je to to najlepsie co clovek vymyslel... Pomaha k lepsej nalade, pri zrode lasky, pri zaniku lasky, pri depkach, jednoducho pri vsetkom... . Neviem si predstavit zivot bez nej. Milujem ten pocit, ked pridem domov, nik nie je doma, ja si hodim do veze svoje oblubene cedecko a dam si ho tak hlasno ako chcem.. Nik ma neobmedzuje, nik mi nehovori daj si to tichsie nic...Len ja a ona.. .Zacnem spievat, kricat, tancovat a som v tom svojom zivle. Uz si neviem predstavit jazdu, prechadzku proste nic bez mojho mp3 a mojej hudby v nom.. J

Nech zije dobra hudba!!!

Kamaráti

Kamaráti...to sú také zvlášne stvorenia...Niekedy ich milujem a niekedy nenávidim. Sú chvíle, ked viem, že ma potrebujú, ale ja už nemôžem. Veľmi rada by som pomohla, ale jednoducho to nejde... . Minulý týždeň bol presne taký. Kamarátka sa dostala do problémov vo vzťahu, snažila som sa jej pomôcť, bola som s ňou, celé noci ju utešovala a naschvál ako keby toho nebolo málo, sa niečo podobné pritrafilo ďalšej kamarátke, keď sa s nou chlapec rozišiel.. . Bol to štvrtok 10.5-ty, dlho očakávaný majáles. Chcela som si ho užiť, fakt som sa naň tešila, ale osud to trošku pozmenil. NIe neľutujem, že som ho prežila tak ako som ho prežila, ale...Týmto by som sa chcela poďakovať Tomáškovi, ktorý ma rozveselil a zabával sa so mnou, taktiež Lucke, ktorá sa balila s nami :). Nakoniec sme to všetko prežili v zdraví, kamošky sú už s tým, čo sa stalo vyrovnané, vedia čo ich čaká. Len zase týmto, čo sa odohralo, sa to ako keby zaplietlo do môjho ako to nazvať \"prešovského\" života. Som ako keb
y rozdvojená osobnosť...:) žijem jedným životom tu v Ostrave a druhým v Prešove. Ale pán Boh si asi neželá, aby som tu v Ostrave žila bez mojich prešovských kamarátov.. poslal tu za mnou Eriku a Greena...takže sa moje dva svety začínajú prelínať. Zvádzam sama v sebe boj, či to dopustiť, alebo nie. Na jednej strane som rada, že sú tu, ale zase preto som utiekla z Prešova..Bojím sa toho, aby som zase neutiekla niekede inde... . Vidím, že moji prešovsko - ostravský kamaráti si rozumejú, a asi som na to prišla...mám strach aby ma proste nevyradili zo svojho života. Jední i druhí. Som ten typ človeka, ktorý je buď prvý alebo naopak posledný. Nedokážem byť ten zlatý stred...

Niečo ako láska

Si to ty... to moje slnko, ktoré mi dodáva chuť ísť ďalej, svojou prítomnosťou mi zlepší náladu, skrášli deň... . Nedokážem si predstaviť život bez teba, ale život s tebou takisto nie. Milujem ťa tým zvlášnym spôsobom, ktorý sama neviem pomenovať. Nie si mojím milencom, nie si mojou láskou, nie si mojim kamarátom, si niečo medzi týmto všetkým... . Si ako strom, čo stojí v lese a ja som ten vietor, ktorý každú sekundu, minútu, hodinu, deň vanie okolo teba.. . Ty si jediný, ktorého pohľad mi povie všetko... vidím v nej smútok, štastie, trápenie, radosť. Vieš ma potešiť, ale i zraniť. Robíš to bez dotyku, už len tým, že si.
Mám strach z ďalších krokov bez teba, bude to ako tápanie v tme. Bojím sa aby si sa mi nestratil, nezabudol, nezatvoril túto kapitolu v knihe svojho života a spolu s ňou pochoval navždy aj mňa.

( Venované len a len Tebe, veď ty už vieš, kto si )
P.S. : Dúfam, že pochopíš, čo cítim a prečo som konala tak, ako sa stalo, a že sa nič nemení...